215-ročná Základná škola mladých pokolení

“Ak sa chce stať človek človekom, musí sa vzdelávať.”

Jan Amos Komenský

 

Základná škola mladých pokolení v Kovačici má dlhú tradíciu. Už 215 rokov vzdeláva a vychováva mladé pokolenia ľudí presne tak, ako hovorí aj jej názov. Vychovať inteligentných mladých ľudí a usmerniť ich do budúcnosti nie je ľahko. Sme pyšní, že sme tohto roku zaznamenali dvestopätnáste výročie pôsobenia školy v našej osade. Dnes je to moderná škola, ktorá má svoju hymnu a logo. Autormi sú naši bývalí žiaci, neskoršie kolegovia: hudobník Pavel Tomáš a akademický maliar Martin Kizúr. Od začiatku písania histórie školy v nej sa vystriedalo tisíce žiakov, stovky učiteľov, budovali sa nové budovy a v období 1980-1990 škola mala meno známeho juhoslovanského politika Edvarda Kardelja.  Roku 1998 škola dostala ešte jeden symbol, bustu – knihu v ruke. “Kto sa chce stať vzdelaným, musí nad zlato si vážiť knihy.” (Jan Amos Komenský). Knihy si vážili i naši predkovia, ktorí po príchode do Kovačice, najprv začali stavať školu.

„Aký význam pripisovali a pripisujú aj dnes osadníci na Dolnej zemi vlastnému vzdelávaniu jasne poukazuje ich ochota stavať školy a chrámy“ (Kovačica 1808-2002, Dr.Ján Marko). V Kovačici najprv vystavali školu. Po podaní prosby presťahovať sa na kovačickú pustatinu (Farár Ján Basailides, richtár Ďuro Sokol a kurátor Ján Seleský ml. spolu s predsedstvom obce, dňa 15.mája 1802 podali prosbu  na panovníka cisára Františka I.  Habsburského, aby sa im prepustila pustatina Kovačica, ktorá sa nachádzala na území Vojenskej hranice. Ihneď po odovzdaní prosby dostali sľub od vojenského predstavenstva v Pančeve, že im to bude povolené), 25.mája roku 1802 predali nedávno vystavanú novú školu v Ečke, aby sa mohlo začať s výstavbou školy v Kovačici. Začiatkom júna roku 1802 začali stavať školu.

Škola sa nachádzala na pozemku dnešného Obecného domu, popri Obecnom súde (Grumbuch), mala len jednu triedu. Do 1810 roku v nej sa vyučovalo po nemecky a po slovensky. Používané boli dve knihy vo výučbe: Herderov katechizmus a Hübernerová (biblická) história. Školský rok trval od 1.septembra do posledného júna. Prvý učiteľ bol Ján Šimek, ktorý býval v škole, ku krorej bol pristavený aj učiteľský byt. Žiaci chodili do školy niekoľko rokov, kým sa nenaučili písať, čítať a rátať.

Keď viac nebolo možné pracovať v jednej miesnosti, v jednej triede vyučovať všetky školské deti, začali rozmýšľať o stavbe  novej školy. Stavba bola zadaná na verejnej licitácii dňa 22. februára 1833 roku. Škola bola vystavaná tam, kde sa i dnes nachádza. Mala viac učební a učiteľské byty.V škole pracovali učiteľ a pomocní učitelia tzv. proceptori. Učitelia učili v škole päť hodín a náboženstvu venovali náležitú pozornosť. Školy boli cirkevné, cirkev financovala a budovala školy, volila svojich učiteľov. Školský rok sa začínal začiatkom novembra (po zakončení poľných prác). Skúšky bývali po Veľkej noci a konali sa pod predsedníctvom správcu-dozorcu škôl, ktorý mal i dozor nad výučbou.

Okrem hraničiarsko-cirkevnej ľudovej školy v Kovačici, osem rokov

(1852 -1860 r.) existovala tzv. “nemecká škola“. Škola bola (nariadenie vyšších vrchností z roku 1850) pre dospelejších 12-ročných chlapcov, aby ich neskoršie, keď sa stali hraničiari, lakšie bolo cvičiť v nemeckom jazyku. Školu naštevovalo 60 žiakov. Prvým a posledným učiteľom bol kaplán Julius Ambrózy, syn farára Mateja Ambrózyho. Škola zanikla keď J.Ambrózy odišiel da Hajdušice za farára.

Zrušením banátskej Vojenskej hranice (Manifest cisára Františka Jozefa z roku 1872), školstvo prebrala obec. Obec mala na starosti financovanie škôl, voľbu učiteľov a zabezpečovanie platu pre učiteľov. Roku 1873 sa rozhodli vystavať novú školskú budovu. Starú školskú budovu zbúrali a na jej mieste postavili novú budovu školy v znamení čísla 4 na mieste, kde sa nachádza i dnešná škola. “Budova mala 9  učební, zborovňu, šopy na drevo a uhlie, záchody. Dvoma gongámi sa schádzalo do školy a z tretej ulice tiež bol  gong-nástrešie.“ (Farkaš).  Pri výstavbe školy pričinili sa všetci občania Kovačice.

Vznikom dualistického štátu Rakúsko-Uhorska (1867) Vojvodina bola pripojená k Uhorsku. Začala silná maďarizácia .Maďarizácia prenikla do všetkých šíkov života i v Kovačici, tento vplyv bolo možno  ocítiť, možno aj najviac v škole. 22.mája roku 1879 sa uvádza maďarsky jazyk ako povinný vyučovací predmet do škôl.

Od 1882 r. sa prvýkrát spomína, že niektorých učiteľov vymenuvalo ministerstvo a prvýkrát bol zvolený správca školy – Pavel Rapoš. Kovačická škola mala vtedy 5 tried a 1 predškolskú skupinu.

Prví učitelia kovačičania boli Pavel Zloch (Janega), ktorý zakončil preparandiu 1905 r. a Pavel Kňazovic, ktorý  zakončil 1907 roku.

Počas prvej svetovej vojny učitelia boli na vojne,  v škole učil farár Ján Čaplovič. V období 1919-1944  škola nemala stále miesto .Pracovala aj v Národnom dome, v Modrom kríži. Počas okupácie a tesne po oslobodení žiaci sa učili aj na pažiti, na futbalovom hrisku, sediac na zemi, na báloch slamy, alebo na stoličkách, ktoré si priniesli z domu. Písali často na kolenách. Učili sa z modlitebnce nazarétov v budove Okresného domu a v triedach iba vtedy, keď škola nebola obsadená vojskom alebo políciou.V triede bola iba tabuľa a rátací stroj s guľôčkami. Žiaci nižších ročníkov  mali iba tabuľku a pisali grifľom a žiaci vyšších ročníkov mali i písanky, niekoľko učebníc a katechizmus. Roku 1943 vyšla v Murtinovej tlačiarni v Kovačici, Slovenská čítanka pre I. a II. tiedu základnej školy, ktorú schvalilo Ministerstvo škostva. Čítanku zastavili kovačickí učitelia Žofia Krasková a Andrej Miháľ.

Od roku 1946 boli organizované jednoročné a dvojročné kurzy pre starších žiakov, ktorí nezakončili základnú školu.

V školskom 1946/47 základná škola mala 1.,2.,3., a 4. triedu, 5. a 6.  trieda boli pridané ku gymnáziu (neúplné gymnázium).

Od roku 1947 škola organizovala kurzy pre negramotné dospelé osoby (analfabetický kurz). Od roku 1950 škola organizovala  prednášky pre dospelých bez zodpovedajúceho vzdelania, aby zakončili aspoň štyri triedy základnej školy. Večerná škola  fungovala 20 rokov.

V rámci základnej školy pracovala aj nadstavbová škola, neskôr pomenovaná učňovská škola.

Od roku 1949 pracovala v rámci školy aj materská škola.

Keď neuplné gymnázium bolo zrušené, vznikla osemročná škola. Tak sa menovala do roku 1959, odvtedy hovorime o základnej škole.

Roku 1959 stará budova školy bola zbúraná a na tom mieste roku 1961 vystavali novú priestrannú školu. Škola bola stavaná dobroveľnou prácou a samozdanením za 3 roky. Kým sa škola stavala, žiaci mali dočasné učebne v Okresnom súde, v budove vedľa školy (teraz telekomunikačná ústredňa). Vybudovaná škola mala 16 učební, dielňu zborovňu a dve miestnosti, pre riediteľa a administračné práce.

Školský 1980/81 sa začal v novom dobudovanom priestore veľkosti 1200 m2, štyri špeciálne učebne, telocvičňu a prezliekárne, kuchyňu, jedáleň a toalety.

Dňa 18.decembra 1992 škôlka začala pracovať ako samostatná ustanovizeň .

Svet kráča dopredu rýchlo, denodenne sa zaznamenávajú nové javy, technické výdobitky. Ani naša škola nezostala počas 215-ročného pôsobenia mimo týchto javov. Každoročne sa modernizuje, zásobuje súčasnými učebnými pomôckami, učitelia sa zdokonaľujú, ponúka žiakom nové vyučovacie predmety a mimoškolské aktivity. Jednoducho, moderná budova v strede osady láka príjenmým ovzduším a stovkami šťastných žiakov.

Základná škola mladých pokolení  je nositeľkou Radu bratstva a jednoty so strieborným vencom, ktorým ju vyznamenal prezident Josip Broz Tito, Republikovej ceny 25.mája a ceny Zlaté slovo. Roku 2004 sa stala členkou Medzinárodných škôl mieru, ktoré pestujú nenásilné riešenie konfliktov, od roku 2011 je nositeľkou Plakety školy bez násilia, roku 2016 získla certifikát Oracle akadémie. Naši učitelia pre pedagogickú prácu s deťmi a mimoškolské aktivity dostali množstvo odmien: medzinárodnú Cenu Samuela Tešedíka dostali Pavel Tomáš, Darina Poliaková a Mária Kotvášová. Taktiež sa zdokonaľovali u nás a v zahraničí, v Paríži, Bruseli, Londýne, v Maďarsku, Rumunsku, na Slovensku.

Pioniersky oddiel získal najcennejšiu zväzovú Cenu kuriéra Jovicu, žiaci sa zúčastňujú na republikových súťažiach z vyučovacích predmetov a najviac úspechov mali práve z materinského jazyka – slovenčiny, zo srbského jazyka, hudobnej kultúry, výtvarnej kultúry, športu, chémie, dejepisu, anglického jazyka a informatiky. Sme hrdí na našu školu, ktorá sa môže pochváliť množstvom vzdelaných ľudí, ktorí pôsobili a pôsobia u nás a v zahraničí, pyšní sme na svetoznámych maliarov, ktorí sedeli v laviciach našej školy a práve tu sa naučili prvé písmená a základy svojej tvorby (Martin Jonáš, Zuzana Chalupová…), spisovateľka Mária Kotvášová Jonášová je zaradená do antológie slovenských spisovateľov pre deti, klavirista Nikola Rackov je známy aj mimo hraníc našej krajiny.

Zachovávanie a pestovanie tradícií a materinského jazyka má zvláštny význam. Z tradičných školských podujatí treba spomenúť zaznamenávanie Medzinárodného dňa materinského jazyka, Dňa žien, Mikulášsky program, program venovaný Dňu školy, Detský týždeň, organizovanie vojvodinských  festivalov  Letí pieseň, letí a Rozspievané klenoty. Žiaci sa zaoberajú slovenskými ľudovými tancami, spievajú ľudové a detské populárne piesne, nacvičujú divadelné hry, recitujú básne po slovensky. Na ten spôsob pestujú lásku k rodnej reči. Lásku k vlasti pestovali na podujatí Kolo bratstva, ktoré sa po mnohých rokoch práve na tohoročnom Dni školy znovu obnovilo.

V dnešnej modernej budove školy pracuje 76 zamestnancov, z toho počtu 51 pedagógov. Škola má 15 učební, 5 kabinetov, jednu dielňu, knižnicu, budovu, v ktorej je trieda  autistických detí, telocvičňu, kuchyňu a jedáleň. V učebniach sedí 450 žiakov rozdelených do troch tried v každom ročníku ( dve triedy s vyučovacím jazykom slovenským a jedna s vyučovacím jazykom srbským). Žiaci prvého stupňa majú možnosť zostať v škole po hodinách na tzv.predĺženom pobyte.

Škola by nezaznamenala také úspechy bez podpory vednia a predovšetkým riaditeľa. Vystriedali sa mnohí a každí z nich  vtlačil škole svoju pečať, zanechal stopu v podobe rozhodnutí, ktoré ju posúvali na rebríčku kvality. Prvým riaditeľom bol Pavel Rapoš, nasledovali Ľudovít Kyseľa, Andrej Miháľ, Juraj Krak, Andrej Gabríny, Ján Lenhart, Ján Dudáš, Ján Sládeček, Juraj Hriešik, Pavel Ďuriš, Života Marković, Pavel Jonáš, Zuzana Lenhartová, Milina Lenhartová, Irena Hlebec a Anička Bírešová.

Cieľom našej školy je poskytovať pevné základné vzdelanie, umožniť orientovať sa v hodnotách života, ponúkať voliteľné predmety a školské aktivity a na ten spôsob rozvíjať komunikáciu v moderných technológiách, podporovať cudzie jazyky, kreativitu, osobnosť žiaka a jeho realizáciu v dnešnej dobe.

“Korene vzdelania sú horké, ale ovocie sladké.” (Aristoteles)

 

O dejinách školstva v Kovačici sa najviac dozvieme z kníh

Jozefa J.Farkaša – Dejiny Kovačice 1802-1946,

Dr.Jána ČaplovičaDejiny slovenského evanjelického a. v. cirkevného sboru v Kovačici,

Martina Tomana – Monografia Kovačica 2002,

z archívov školy a v archíve v Pančeve.